Donekonečna a ešte ďalej ...

Autor: Petra Uličná | 13.12.2015 o 13:18 | Karma článku: 4,91 | Prečítané:  569x

Nedávno som mala česť zažiť nezabudnuteľnú púť. Možno, alebo určite, ste sa s tým stretli aj vy. Poviem vám, cestovanie od doktora k druhému, a od druhého zase k ďalšiemu, je neopísateľné. No ja sa aj napriek tomu o to pokúsim ...

Jedného zimného dňa, na školskom lyžiarskom zájazde, sme sa ako inak, vybrali na kopec lyžovať. Bolo to náplňou našej práce, keďže sme boli na lyžiarskom, museli sme ísť, aj keby sme nechceli. Ako si tak jazdíme hore dole z kopca a na lanovke, zrazu niekto povie: "Aha pozrite! Tam je taký kopec, mohli by sme tam ísť a zaskákať si." .. samozrejme všetci nadšene súhlasili. Pochabé decká. Išiel jeden, potom druhý .. až nakoniec prišiel rad na mňa. Kdesi v kútiku duše som cítila, že to ani trochu nie je dobrý nápad, že toto neskončí dobre. Ale nakoľko ma veľmi prehovárali, privolila som. Ako tak idem dole tým malinkým kopcom, prebleskla mi hlavou jediná myšlienka, ktorú si pamätám.. "Ja sa tu asi zabijem..". Schádzam kopec, naberám rýchlosť. Pomaly začínam stúpať, pripravujem sa skočiť. Skáčem .. a zrazu sa kotúľam po svahu a zostanem ležať tvárou v snehu. V pravej nohe cítim strašnú bolesť a začnem plačlivo "aukať". Neskôr sa mi smiali že som pripomínala sanitku. Spolužiačka, ktorá tam bola so mnou a sko(n)čila bez ujmy na zdraví, ku mne hneď "pribehla" (ak sa to tak dá povedať, keďže mala obuté lyže) a pýta sa či žijem. Asi áno. Odopni mi prosím ťa pravú lyžu. Chúďatko Katka, vystresovaná ešte viac ako ja, mi v návale stresu odopne ľavú. Skoro som sa aj zasmiala. Pravú mi odopni !! Konečne som sa pozbierala zo snehu.  Pravá noha, presnejšie koleno, v keli. "No vidíš Petra, vravela som ti aby si tam nešla !! Ale ty nieee ... Ty vždy musíš ísť tam, kde nemáš." Ani neviem ako som ten kopec zjazdila dole. Ale na cestu do ubytovne nezabudnem nikdy. Spravila by som hocičo, len aby som práve v tom momente vedela lietať. Neskutočná bolesť. Fakt hrozná. Našťastie mám super spolužiakov, ktorí mi odniesli lyže (ďakujem Adam ;)), a ktorí celý tento výjav natočili na telefón, takže by som si ten môj slávny pád mohla hocikedy pozrieť, keby som chcela.

Samozrejme, toto všetko sa stalo v posledný deň nášho zájazdu. Našťastie aj nešťastie. Za celú dobu sa mi nestalo nič, aj napriek mojej počiatočnej fóbii z lyžovania. Asi mi to nemohlo vydržať do konca ...

Ešte pár dní som krivkala, k doktorovi som nešla. Pravdepodobne natiahnutý sval.

O pár mesiacov neskôr ma chytil nevysvetliteľný záchvat zdravého pohybu. Cez víkend, keď normálne spím do 10, som vstala o 6. Prvý nevysvetliteľný jav. Išla som behať. Druhý nevysvetliteľný jav. Ako tak bežím, vcelku dlho na moje pomery, cítim nejaký čudný pocit v pravom kolene. Ale nič extra. V ten istý deň večer ma navštívila strašná bolesť kolena. Tretí nevysvetliteľný jav.

Samozrejme som zase k žiadnemu doktorovi nešla, veď načo, určite som to len presilila. Pár týždňov som trpela. Pri behaní, pri kráčaní, až kým sa bolesť v lete nevyparila a dala mi na nejaký čas pokoj.

Začal školský rok. Znova dlhšia chôdza do školy. A čo som nečakala ? Slečna bolesť ma opäť prišla pozdraviť. Toto už asi nie je dobré.

Naivne som sa odhodlala ísť ku svojej doktorke, aby mi dala výmenný lístok k ortopédovi. Taký nával ľudí, aký tam bol vtedy, som v tej čakárni ešte nezažila. Chrípkové obdobie. Hodina čakania a aj tak žiadny výsledok.

Skúsila som to znova o pár dní. Konečne som sa tam dostala a získala výmenný lístok.

Jeden utorok som sa vybrala k ortopédovi. Musel to byť utorok, pretože v našom meste doktor ordinuje len dva dni v týždni. Niektorí už možno tušia, čo bude ďalej.

Áno, presne tak. Ďalšia kopa ľudí a poradovník plný. Môžte si tipnúť, či som sa tam dostala. Jasné, že nie. Naštvaná, vytočená na slovenské zdravotníctvo, na seba a vlastne na celý svet, som šla domov, výmenný lístok som šmarila do koša.

Neviem ako dlho som tú bolesť znášala. Ale nakoniec, jeden svetlý bodík sa predsa len objavil. Súkromný doktor.

Ani nechcite vedieť, koľko stálo vyšetrenie. Výsledný verdikt.. nutné operovať. Zajtra.

Zajtra ?? Čože ?? Veď to je už .. zajtra !! Strašne som sa bála, netajím to.

Bola zo mňa len kôpka nervov. Ale keď som šla na sálu, akosi mi bolo všetko jedno. V tých liekoch niečo bolo ... Určite mi niečo dali .. Dobre spravili.

Posledné čo si pamätám, predtým ako som zaspala, je bežiaci strop a úžasne čerstvý vzduch z dýchacej masky. No a ešte bolesť v ruke, keďže mi tam napichli lieky na spanie.

Celé to dokopy trvalo asi 20 minút. Keď som sa prebrala, už v posteli na izbe, neviem prečo, ale začala som plakať. Sestrička mi s miernym pobavením hovorí, že je to normálne, niekto plače a niekto sa smeje. No aspoň že tak, bola som len oblbnutá a nie šibnutá. Ešte v ten istý deň som šla domov. Jednodňová chirurgia je zázrak lekárstva.

Ku súkromnému ortopédovi som istý čas chodila ako na hodiny klavíra. Dostávala som injekcie, ktoré neboli dvakrát príjemné, ale evidentne pomohli.

Vďaka Bohu, všetko dopadlo dobre, chodím.

Na koniec chcem povedať len toľko, že neviem kde by som bola teraz a v akom stave. Nakoľko doktor povedal, že ak by som čakala ešte o trochu dlhšie, mala by som problémy do konca života. Nič príjemné, keď máte sedemnásť (a pocit ženy), keď by ste sa nemali starostiť o svoje zdravie.

Nebudem a ani nechcem tu kritizovať štátne zdravotníctvo. Po prvé, na to sú tu iní a po druhé sa do toho veľmi nerozumiem. Ale na základe mojich skúseností som zistila, že pravdepodobne nie je v najlepšom stave. Ešte že tu máme súkromníkov ... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?